Feriancová Petra: O Neapole a o Ríme, 2017
Petra Feriancová: O Neapole.
Neapol je ešte intenzívnejší ako Rím. Neapol je jeho rebelantský proťajšok. Neapol je čím Rím len túži byť. Nezávislý, krásny nobilný, ležérny a kráľovský. Neapol je New York stredoveku. Bol hlavným mestom antickej aristokracie, kým Rím bol vojenským štátom, bol hlavným mestom demokracie, pluralizmu a vzbury voči moci, kým Rím bol pápežskou baštou skazenosti. Neapol je aj hlavným mestom dobrého vkusu, kultúry jedla, kým v Ríme pásli dobytok a pojedali jeho vnútornosti,. A mimochodom,: je aj hlavným mestom sveta, ale nepotrpí si na to. Neapol je škaredokrásny, pretože na svoju krásu kašle. Poučil sa, že všetko je na krátko a v každom momente to môže rupnúť. Myslím Vezuv. Neapol, je krásny, lebo je nebezpečný, a odvážny. Je mestom Eleatov, Tomasa de Campanily, Tomáša Akvinského, svatého Gennara, Pulcinelly. Bourbonov, Habsburgov,. A Maurizia Morra Greca.
Neapol Vás dostane a nepustí. Keď som doň prišla prvý krát s kamarátmi z Ríma v 98 všetko bolo iné. Vystúpili sme po dlhej ceste z vlaku. Ten sa totiž pokazil a dve hodiny stál čo všetci cestujúci promptne využili na spoločné hodovanie. Vošli sme do metra, plného túlavých psov. Vystúpili na Montesanto, kde sme mali bývať u kamarátov. Všade z balkónov viseli košíky, všetci len tak sedeli na ulici a vyzerali ako prerastené deti, ktoré sa hrajú na dvore pod domom. Ženy boli obézne a muži sa ich báli. Zastali sme na rohu kde bol výklenok s Madonou s Maradonom na rukách. Naša suseda pod domom mala len dvojo šiat, kvietkované a bodkované, ale často sa stávalo, že si ich oprala naraz a potom sedávala, alebo zametala v negližé pred domom a čakala kým jej obschnú. Niekedy sa nám postavila pod balkón s farebným xeroxom s cigaretovými škatuľkami na ňom a vykrikovala či nechcem kúpiť lacno cigarety. Že či Filibs alebo lukistrikej (čítaj ako vidíš).
Záchod mal spoločné okienko zo susedovým ale absolútne mu to nebránilo vo vykonávaní si svojich potrieb. Potom len pootvoril okno do nášho záchoda. Tiež dvere mali asi 5 cm špáru na spodu, to aby boli otvárateľné aj keď pánty raz povolia. Neapolské domy sú vnútri často v zlom stave obostavané akýmsi nefunkčným dreveným lešením. Je to kvôli poistkám a spravili to vo väčšine domov po zemetrasení v osemdesiatych rokoch. V Neapole má veľa ľudí kuchyňu otvorenú priamo do ulice, v nej zapnutú telku, ale sedačku vonku cez cestu. Neviem mne osobne sa zle pozerá dovnútra zvonku, ale oni to dokážu. A tiež dokážu odviezť celú rodinu v rátane nábytku, zvierat a rastlín na motorke.
V Neapole sa Vám nestane, žeby ste zjedli niečo zlé. Všetko je super a pomerne lacné. Vlastne za každodenné nákupy kornetov v miestnej pekárni, ktorá sídlila v garáži pod domom som nikdy neplatila. Keď som sa pýtala prečo mi nechcú dať zaplatiť, odpovedali, prirodzene nie veď som žena! Strašne dobre vyprážajú a dosť sa tam priberá. Práve chudobné varenie dokázali Neápolci povýšiť na sofistikované umenie. A z kráľovnej spravili pizzu. Alebo naopak. Keď tak rozmýšľam Neapol a Londýn majú spoločný práve ten triedny rozpor a schopnosť ho úplne eliminovať. V Londýne je to počasie a v Neapole zdanlivý chaos, ktorému nie je možné sa vyhnúť. Jednoducho dážď a bordel zdieľame všetci bez rozdielu.
Pri nedávnej návšteve som bola prekvapená tým slabým večerným zelenkavým osvetlením, akoby ste kráčali po dne akvária, ale potom keď vám v najbližšej reštike nájdu miesto aj keď to vyzerá bez šance, sú milí aj keď vaše deti pohryzú kuchárku a vylejú omáčku čašníkovi pod nohy a potom všetkom platíte polovicu čoby ste platili tu a za jedlo porovnateľné z predstavou o Michelin podnikoch, poviete si môže byť. A potom ležíte na dosť tvrdej posteli, civíte so strachom na popraskaný strop a vravíte si, že ak sa ráno ešte zobudím ujdem odtiaľto, a ráno sa zobudíte paradoxne oddýchnutý a slnko sa rozplýva v miestnosti tak mäkko a veľkoryso a vy zlezete dole do preplneného baru na výbornú kávu za 50 centov kde vás obslúžia do dvoch minút a potom zájdete na teplé sfogliatelle a domáci chleba, ktorý pečú na priestore 2metrov štvorcových, stojí 25 centov a vydrží tri dni.
Petra Feriancová. O večnom meste.
Rim vraj skoncil. Vsetci odtial utekaju. Mozno sa tak uistujem len ja,
pretoze som odtial zdupkala uz v 2003. Od 1997 do 2003, co som v nom zila, preslo toto mesto skutocne dynamickymi zmenami. Teraz je zda sa v koncoch, kompletne zdevastovane lacnym turizmom a skutocnost, ze zavreli aj najrimskejsi lokal Bar della Pace a francuzsku akademiu Villa Medici, donutil rezignovat aj tych najoptimickejsich. Rim je vecny.
Rim prezije. Aj ked sa jeho navsteve vzdy s radostou vyhnem a utekam radsej do Neapola. A kto je len trocha v obraze dobre vie, ze Neapol vidiet a prezit tiez mozno povazovat za uspech.
Do Rima som chodievala obcas na prazdniny. Nasi tam mali kamaratov na velvyslanectve a este jedneho miestneho doktora, ktory mal silnu nostalgiu za par mesiacmi staze v 69-tom v Prahe a v Kosiciach. Naucil sa par obligatnych viet po slovensky, a ked sem obcas zavita tak ich odkikirika, a ozaj, vzdy ho dost dojmu spinave slepacie paprce na mileticke, vraj take cosi sa uz v Taliansku nevidi. Ja som sa kamaratila s jeho detmi, mojimi rovesnikmi, a po vsetkych prenajmoch v roznych zonach v Rime, som sa vzdy najradsej vracala do ich bytu na deviatom poschodi vo via Guido Reni.
Rim bolo pre mna prve mesto s naozaj citelnym emotivnym nabojom. Poznala som uz Florenciu a ta ma skor odpudzovala. Neviem, asi preto, ze vzduch tam niekedy pachol, ako u nas, hned zrana dusenou cibulou ci vyvarom, a byvala tam hmla. Rim bol uplne iny, mal silne barokove svetlo a sediet na muriku, a opalovat sa dalo aj v zime. Pamatam si, ako som prvy krat stala pred sochou Giordana Bruna na Campo dei Fiori, kam sme, vtedy to este bolo mozne, dosoferovali na malej fıatke z Fora Romana. Tam som sa kvoli neexistujucim verejnym toaletam presla celym zazemim plnym povalujucich sa hlav a inych fragmentov soch, ake by boli, na kazdom inom mieste planety, prisne strazene v mrtvych muzeach. Rim bolo to mesto, kde sa aj skala mohla rozplakat. A nakoniec to Berniniho Dafne ci Svatej Tereze nemozno ani upriet. Aj tak si myslim, ze ten, kto len trocha pozna Rim musi byt fanatikom do Borrominiho.
Krasa Rima je intenzivna. Len tam sa v jednej chvili kompletizuju cele dejiny. To vsetko, pocnuc starovekom, a vlastne stale nekonciace, je tak evidentne a telesne pritomne, az to vadi. Jung sa vraj Rimu vyhybal prave preto. A rodeni Rimania sa toto “prilis” naucili ignorovat obdobne, ako mi- estne macky obyvajuce ruiny, ignoruju smradlave zbytky jedla. Aj ja som po prvotnom prezivani Stendhalovych nevolnosti, ktore neboli len dosledkom kombinacie emocii mojho turbulentneho veku, zacala iste veci vytesnovat. Jednoducho prestala som ich vnimat. Moja kazdodenna cesta do skoly na motorke cez San Giovanni a Koloseum sa stala rutinnym zapasom o zivot a cas. Rimania ziju iny Rim, ale aj ten je estetsky pohlcujuci. Aj ked je Rim velke mesto, ostava dedinou, v kto- rej sa vsetci poznaju a stretavaju sa do aleluja na tych istych miestach. Takymi bol Bar della Pace, Bar der Fico, Campo de'Fiori, Piazza Farnesina, alebo Trastevere. Su lokale “must” a su miesta, “nikdy”. Rim je dedina.
Rim vsak bol dedinou aj ked v nom zil Caravaggio. V ghete su knajpy, v ktorych sa pramalo od jeho cias zmenilo. Celkom uveritelne sa javia sceny z jeho obrazov, alebo dost dobre mozne stretnut niekoho jemu podobneho, ako hadze articokom napriec podnikom. V tom case, a vlastne az dodnes sa v antickych ruinach pasli ovce, jedli sa drzky, alebo vyprazala solena treska Bacala, a articoky (carciofı alla giudea), tie najlepsie, po “zidovsky” ponorene do vriaceho oleja. Tak vela je tych Rimov. Ten najlepsi je z motorky, pocas horucich dni v mokrych satach, prevazat sa po Corso Francia, alebo vyjst si na Quirinal, do pomarancovych zahrad, alebo k Circo Massimo, alebo na Via Appia k mauzoleu Cecilie Mettely, alebo do botanickej zahrady v Trastevere, alebo lietat len tak hore dole a dole hore, a stihnut celu tu krasu v jej najlepsich momentoch. Az pokym sa to nestane obsesivnou dennodennou potrebou, tak ako to bolo v mojom pripade.
Mozno je potrebne odist. Ta krasa je tak vycerpavajuca a sobecka. V jednej chvili som potrebovala
vyslovene civiet doblba, alebo len sa divat na cosi prazdne, ci ploche, nieco, co tak neprovokuje a nenamaha zmysly. A tak som sa vratila domov, civela som par rokov na strop. A nasla som tu miesto, priestor pre mna, ktoreho v krasnom Rime nebolo.
<
>