Feriancová, Petra: Pár osobných / kritických viet z dvojdňovej návštevy Bienále v Benátkach 2017. Vlna 71


Je to asi odveci, ale nedá mi nezačať jedlom, tak ako som ním začínala aj môj vlastný výskum keď som pripravovala bienále v 2013. Na moju otázku čo sú podľa vás Benátky mi nemálo, teda hlavne Talianov odpovedalo, že je to predovšetkým Granseola, akú robia len v Trattoria alla Madonna pri Rialte. Takže sa tam zamierilo hneď v prvý večer po rýchlej návšteve výstavy Michelangela Pistoletta, ktorej historická časť sa mi teda videla oveľa odvážnejšia než nová site specific inštalácia, ktorá pomerne zjednodušene tematizovala problematiku utečencov, nalepením ich portrétov na zrkadlá, zpoza ktorých si návštevničky nervózne upravovali makeup. Vystúpiac na rialte sme sa vnorili do rady postávajúcej pred reštauráciou. Vedľa nás team galérie Georg Kargl z Viedne, ktorý nám uchytil posledné porcie granseoly. Ponúkli nám kraby- moeche, ktoré je vraj možné jesť len raz do roka počas týždňa max dvoch, keď im zmäknú pancieriky. Vychádza to vždy na obdobie otvorenia bienále,. Buď sa zmarketizovali samotné kôrovce, alebo dátum otvorenia organizátori prispôsobujú mäknutiu ich pancierov, fakt neviem, Aj keď asi najskôr bude ten skorší dátum vernisáže motivovaný tým miliónikom euro plus na vstupnom a krabíky majú zmäknuté panciere o trochu dlhšie. Ani neviem ako sa mi to podarilo, ale v rámci hľadania čo najlacnejšieho ubytovania na poslednú chvíľu, som prenajala apartmán v paláci kde sa odohrávali tie najlepšie párty nasledovných dní. Po večeri na ceste domov resp. na párty, si nás na loďke viacero myslelo, že tam postáva Johny Rotten, laxne opretý o zábradlie*, až som sa ho spýtala či nebol náhodou v blave minulý rok, a on že "I wish I were" a podal mi malý flyer seniorskej punkovej formácie s názvom čosi ako 'zhovadené mrkvy' alebo tak nejako. Píšem to, lebo v období otvorenia bienále je možné v Benátkach naraziť fakt na všeličo. Hoc aj na mrkvy a celebrity, ktoré majú väčšinou o 30 cm menej a 30 rokov viac ako ich poznáte. Všade sa oslavuje, všetci sa tešia, teda hlavne tí, čo nevystavujú. Francois Pinault organizuje večeru, (nie u seba doma nechce si to tam zasviniť), ale ani u nás "doma", tam dnes máme party Candice Breitz na ktorú zlezieme v pyžame, svieti sa len sviečkami v lustroch, ľudia odchádzajú na loďkách, ak teda nastúpia, všetci sa prevážajú po kanáloch hore dole, alebo sú celé dni nasáčkovaní v Harry's Bare, aj keď je tam menej miesta ako na záchode tej najmenšej jachtičky, áno jednej z tých kotviacich pred Giardini, na ktorých je každovečerne nejaká festa. Všetko je ako v rozprávke, voda má silu, tak ako to nemenné mesto na nej, v nej, pod ňou. Aj keď nám suchozemcom chvíľu trvá kým sa naučíme stáť pevne na lodi, a naopak, kývať sa na pevnine, tak ako sa vedia kývať len ozajstní Benátčania. V arzenáli ma príjemne prekvapil taliansky pavilón, ktorý už niekoľko rokov, býva akousi povinnou národnou hanbou. A keďže sú Taliani trochu ako my, tak si radi dosypú popol na hlavu, možno aj viac, ako by si zaslúžili. Tento rok pavilón kurátorovala Cecilia Alemani, inak 40 ročná manželka Massimiliana Gioni (kurátora 55 bienále 2013). Cecilia zredukovala výber umelcov na troch*, ktorí dostali dostatok priestoru a rozpočet úmerný viacročnej inštitucionálnej prevádzky u nás. Roberto Cuoghi, je typ umelca, ktorý to občas presolí hlavne svojou úmornou didaktikou, pretože si myslí, že treba povedať úplne všetko, a preistotu ešte o trochu naviac. Alebo možno, tomu, čo robí, potrebuje porozumieť on sám, len na to by mohol ísť, aspoň podľa mňa, aj na trocha úspornejšom režime. Každopádne jeho diskurzívna inštalácia mala aj svoje čaro. Vošli ste do zatemnenej miestnosti, kde sa na vyvýšenej platforme odohrával akýsi alchimistický experiment. Asistenti oblečení v pracovných odevoch prenášali formu v tvare ľudského tela, na prvý pohľad Golema, ktorého ďalej opracovávali a umiestňovali do rôznych priestorov pozdĺž nafukovacieho tunela, so špeciálnymi klimatickými podmienkami, ktoré mali za dôsledok celé spektrum možností dekompozície tohto, teraz už viditeľne Kristovho, tela. Alchýmia sa zmenila na reštaurátorstvo s celou tou večnou talianskou stigmou, že o čokoľvek zakopnete je dejinné. A s tým sa ľahko nežije. Človek sa od toho musí odvracať, alebo inak sa imunizovať. Na čo však toľko fázovania rozkladu, keď nám o tom už povedal dosť aj Dieter Rot. Svetlo, jednoznačná filmová referencia a spolu s tým plastom a asistentami zahĺbenými vo svojej práci, bolo z 'Mimozemšťana ET', tunel ako z  'Vesmírnej odysey', tie už akoby finálne fragmentálne relikty scénograficky inštalované na sivom pozadí zas ako nejaká grécka nekompletná machia alebo aj ako fragmenty z Matissovho 'Tanca', a mne prišlo toho ležiaceho Krista akosi ľúto. Nespočet asociácií, otázne, či si bol autor aspoň trocha vedomý, že celá tá situácia je aj nadrámec jeho vlastných intencií, resp. ich prerastá.. Ale záleží na tom vôbec? Ďalšia zaujímavá realizácia,(Giorgio Andreotta Caló), ktorá by mohla byť jej protipólom vo svojom úplne premyslenom, kontrolovanom výsledku, je už takmer notoricky sa opakujúci efekt odrazu vo vodnej hladine. Každé benátske bienále ho predsa má. V tomto prípade ste vošli do veľkého hangára s lešením nad hlavami, obrovský prázdny priestor, v rade osadené tyče podopierajúce lešenie, na konci haly v tme črtajúce sa schody, možný výstup na lešenie, vyjdete opatrne, a tam naprieč celým vnútrom odraz strechy, teda stropu, ktorý ak by ste predtým neboli prešli cez miestnosť, by bolo celkom možné vnímať ako jeho exaktnú rekonštrukciu. Vodný odraz je perfektný. Výstup na schody a v podstate celkom krehká konštrukcia vodnú hľadinu vôbec nezčerí. Možno neskôr ju prezradí letný prach a babie leto. Má to svoje čaro, čaro vow. Tomu nemožno nič vytknúť. Ale, je naozaj, toto síce radikálnejšie sa tváriace gesto, aj odvážnejšie než Cuoghiho laboratórium? Ďalším pre mňa zaujímavým dielom v arzenáli bol novozélandský pavilón umelkyne Lise Reihanya. Jej čarovná animovaná videoinštalácia v pomalom loope zobrazujúca začiatky kolonializmu typu námorných objavov alla Bounty sa vymykala všetkému ostatnému vizuálnemu šumu navôkol. Noblesne sa mu vyhla aj formálne surová, presnejšie jediná úsporná sochárska inštalácia v arzenáli, Gréka Yorgosa Sapountzisa. (1976). Škoda, že neinštaloval aj grécky pavilón, o ktorom bolo lepšie čítať v bulletine než ho navštíviť. V záhradách som nevidela všetko, ale z toho mála bola zaujímavá udalosť Ernesta Neta, ktorý do Benátok docestoval s naozajstnými indiánmi z brazíslkeho pralesa. Ich fyziognómia, šaty a ozdoby boli tak iné a fascinujúce, bez ohľadu na zbytok a ale. Tým, čo mi paradoxne ostalo v pamäti ako najkomplexnejšia vec z celého giardini bola v podstate tradicionálne koncipovaná výstavka prierezu tvorby vyše 90 ročnej Gety Bratescu v rumunskom pavilóne. Práve tým svojim na nič sa tváriacim spôsobom bola jediným skutočne umeleckým počinom medzi všetkými zúfalo revúcimi atrakciami. Spomínam si keď som sa od únavy posadila v roku 2009 pred jedno malé videjko od Dominque Gonzales Foerster, ktoré bolo bezpochyby tou najsilnejšou, aj keď asi najnenápadnješou vecou tohoročného bienále. Pretože bolo o ňom, bolo jeho ozajstným odrazom, kritikou, a frustráciou, ale to som zažila neskôr aj sama na vlastnej koži v jeho ďalšom ročníku. Bienále jednoducho vytvára tlak nutnosti dostatočne silného vizuálneho impaktu, ktorému často krát podľahnú aj tí od ktorých to nečakáte. Umelec asi musí na aspektatívy a diváka unaveného celým tým humbukom úplne zabudnúť a spraviť racionálne, len to najnutnejšie, aj keď to nebude tá najfotografovanejšia vec. Sama si spomínam počas mojej realizácie pavilónu, koľko som riešila práve tento aspekt, až do tej miery, že celý obsah teda podstatu výstavy som ukryla v jej architektúre a v knihe. To čo ma vtedy oslovilo v iných pavilónoch boli umelci ako Mark Menders, Valentin Carron, teda výstavy, ktoré si nijak divácku pozornosť neuzurpovali a ani Vás nenútili stáť v radoch. Ináč ten švajčiarsky pavilón bol dobrý aj tento rok. Bola to veľmi citlivo postavená, tichá sochárska výstavka pôsobiaca až modernisticky, sofistikovane, s ohľadom na pôvodnú architektúru pavilónu. Presne tak ako sa dá od Carol Bove čakať. Aj keď formát bienále sa blíži k fúzii expo a lunaparku, ešte stále je tu možné vidieť ojedinelé umelecké a kurátorské počiny. Problém nastane keď sa v tej spleti prestane orientovať aj citlivý divák. Jednoducho veci unikajú, vinkulujú sa v spleti novogenerovaných asociácii a asi jediné spoľahlivé sito je naša pamäť. To čo pretrvá je výsledkom prirodzeného výberu. Prirodzeného výberu nášho mozgu. A tak sa márne snažím spomenúť si na Poľský pavilón so Sharon Lockhart na ktorý som aj napriek viac krát vysvetlenému konceptu a pomerne fotogenickej estetike úplne zabudla. Erwin Wurm bol podobný, estetika 90tych rokov postavičiek Muntean Rosenblum naživo. Ale tieto veci sú fajn vo verejných priestoroch alebo výkladoch obchodných domov selfridges. Nemecký pavilón som navštívila až na druhý deň po vernisáži toho nášho. K nemu, a ku všetkým minulým slovenským a českým realizáciám, odhliadnuc od jeho tohtoročného hodnotenia, si v prvom rade myslím, že je nesmierne ťažké byť našim umelcom a pracovať, resp nepracovať s akýmsi abstraktným rozpočtom, (aspoň v mojom prípade to bolo tak,) ktorý má stále o pár núl menej než má rozpočet pavilónu odvedľa. Ak nemáte veľkorysé zahraničné zastúpenie a postačujúce vlastné zdroje, s rozpočtom z ktorého sú hradené ešte aj všetky možné diety zamestnancov, veľa nespravíte. Skutočnosť, že náš pavilón sa nachádza na jednom z najstrategickejších miest, a je aj jedným z najkrajších v záhradách, je našou organizáciou programovo ignorovaná. Na vernisážach Nemecka, Francúzska, Veľkej Británie bývajú prítomné hlavy štátov, a ministri kultúry to majú ako povinnú jazdu. Bienále Venezia je predsa najdôležitejšou kultúrnou stretávkou vôbec. U nás sa neunúvala prísť ani generálna riaditeľka Sng, tohtoročná organizátorka českého a slovenského pavilónu, ktorá mi mimochodom aj poslala pozvánku, síce hneď s dodatkom, že šlo o omyl. Ak SNG spraví niečo dobré, viete naisto, že to bude nedopatrením, zabudla som,. A ďalej zabúdam, ak dúfam, že sa niečo niekedy zmení. Politika je predsa interná záležitosť a voličov zaujímajú lokálne chlebíčky, pardon-výsledky. Koho už len na Slovensku vzrušuje nejaké bienále a ešte k tomu v Benátkach. Veď aj viedenský MUMOK so samostatnou výstavou J. Kollera je tak ďaleko! V Bratislave máme vlastné pravidlá a tie sú nastavené inak. Kunsthalle v štátnej správe, vystavujúce lokálne umenie, je bezprecedentný svetový unikát. Márne hľadám zmienku o otvorení nášho pavilónu., správu, recenziu,, hocičo. Aha zabudla som, aj mňa novinári kontaktovávali osobne. Tohtoročný pavilón bol každopádne veľmi fotogenický. Instagram je "Labutej piesne" plný. Realizácia Jany Želibskej na tohtoročnom bienále sa javí byť koherentným vyústením jej aktuálnej tvorby, ktorej tendencie boli jednoznačne badateľné aj v rámci jej posledných výstav a predpokladám, že aj zarezonovali v rámci výberového konania. Jane držím palce aby jej to s Bienále vyšlo. Prvé týždne sú zlomové a ntenzívna práca PR menežéra nevyhnutná. Nemecký pavilón, absolútny víťaz bienále bol pre mňa už z počutia trocha predvídateľný, ale skúsim bez predsudkov. Vyhradila som si naň hodinu, stojac v rade, z ktorej nás presunuli do inej rady, som sa po vyše 40 minútach dočkala. Neviem prečo, ale mne takýto rauš nejak apriori vadí. Vo vchode nás počítadlom, aké majú letušky odťukli. Ocitli sme sa na zablatenom šmykľavom skle, tak som si radšej pozerala pod nohy a cez sklo som toho ani veľa nevidela. Dobre oblečení diváci na seba bezradne, alebo naopak tí, čo už vedeli, veľavýznamne hľadeli, s telefónmi pripravenými točiť fotiť, čokoľvek čo príde, len nech to príde.. Boli sme tam ako masa deciek, očakávajúcich ohňostroj, alebo čosi veľké čo nastane. Len ako to rozoznať. Jediný pre mňa markantný rozdiel bol vševedúci, alebo apatický výraz performerov. Bolo to trocha milé a infantilné zároveň, to naše očakávanie. Sila whitecube je späť. A čo ak je kráľ fakt nahý! Jediná akcia za celých 8 minút, čo som strávila vo vnútri, bol, okrem obdivných povzdychov a diváckej tlačenice, mladý muž, ktorý sa vyšvihol zo svojej kóje a prešiel pomedzi divákmi rýchlym krokom nevedno kam, Áno to bol asi ten kúzelník, ktorý vojde do hľadiska! Pristúpila som k zhluku ľudí natlačených s telefónmi pred reflexným sklom, ktoré z druhej strany nekonečne dlho a pozorne sprchovala androgínna modelka tváriaca sa smrteľne vážne. Šla som sa na to pozrieť aj s druhej strany. Niekto v strede miestnosti vytiahol froté ponožky a začal si ich navliekať na nohy. Ľudia nad ním stáli a zbesilo ho fotili. Výsledná scéna: Homo sapiens používa odev! a ženská hruď už nie je ochlpená, a vie držať aj nástroj! a ak vylezú spoza podlahového skla vedia sa aj vzpriamiť. Je tu istá analógia s pavilónom opíc u nás v zoo. Architektonická chronológia je veľmi obdobná, celkový efekt tiež. Performance by nebol potrebný, diváci by boli sami sebe postačujúci, dokonca výkonnejší. Dívať sa cez pár skiel, alebo v odraze sám na seba, hľadajúc niečo ak je to nič, je frustrujúce viac, ako táto póza Anny Imhof, ktorá si navyše vzala ako referenciu Fausta a odvolávala sa na maliarsky akt. Architektúra ok. A bola by stačila len tá a my (diváci) v nej. Patetická estetika mladého tela, ktoré vždy bude fungovať viac v spore z kopou neživého materiálu, ktorý sa dožaduje štúdia a neťahá vás pri tom za ruku a nevyzlieka sa, považujem za dosť alibistický, aj keď bohužiaľ úspešný, ťah na bránu. Pavilóny ako tento mňa osobne deptajú pretože sú viac menej dôkazom o pretrvávajúcom úspechu sofistikovaného klišé, a absolútnej absencii autenticity či kritického myslenia aj medzi odborníkmi, ktorí sa nechajú tak lacno očariť. Asi to bude tou vodou a jedlom, že človek sa nechá strhnúť ateší sa ako malé dieťa aj s blbostí.
*Allemani v rozhovore pre Mousse. CA: The decision to have only three artists is a radical departure from the previous Italian Pavilion exhibitions, which have included up to 150 artists. I wanted to distance myself from that approach and align the pavilion more with the other national pavilions, which usually bring only one artist.

< >